...sharing my life story...

Pamätám si, keď som sem plánovala ísť prvý raz, ako som nevedela o tejto krajine, dá sa povedať nič. Samozrejme, že som si čítala všetko možné, ale aj tak som nevedela do čoho idem a čo ma bude čakať a ako môj život naberie trošku iný smer… Spomínam si na článok o Papue v ktorom sa písalo o domorodcoch, ale takých tých, ktorí žijú v pralese, a tak som si to tu nejako predstavovala. Samozrejme, že to tu také vôbec nie je a o tom ake to tu je a aj nie je budem písať. Po prvých mesiacoch života tu som zistila, že bez motorky a jazyka tu moc veľa vody nenamútim a preto som si zaobstarala moju prvú motorku, ktorá síce nemala meno, ale stala sa mojou dôvernou spoločníčkou naprieč Jávou. Na motorke ma naučili jazdiť moji Indo kamoši, ktorým za to ďakujem, aj keď už si nepamätám, kto to presne bol… Takže motorku odvtedy používam stále, len som vymenila značku. Prvé roky som samozrejme jazdila bez vodičáku, veď policajtom stačilo ukázať slovensky občiansky a pri otázke či je to vodičák som pokývala hlavou, že áno. Samozrejme po pár takýchto klamlivých odpovediach sa vo mne ozvalo svedomie a tak som sa rozhodla si zaobstarať indonézsky vodičák, a ako to tu funguje? Prišla som na policajnú stanicu, kde sa vydávajú vodičáky a zamestnanec (policajt) mi navrhol dve finančné alternatívy jedna lacnejčia s testom, ktorý vypracujem sama a druhá, samozrejme drahšia, tiež s testom, ale on vypracuje ten test za mňa, asi nemusím hovoriť čo som si vybrala, samozrejme, že tu prvú možnosť… nieee. Nevyhodou ale je, že ja ako cudzinka ho mám platný iba na jeden rok, takže každý rok ich tam chodím navštevovať, naposledy ma poslali, k lekárovi, že či som zdravotne na tom tak, aby som mohla šoférovať motorku, pokladala som to iba za formalitu, len mi celkom nešlo do hlavy na čo sa tam mám vážiť a merať, ale ok. Vážiť som sa odmietla, aby som nemala nočné mory a tak sa ma spýtali, že koľko kg mi majú napísať, svedomie sa ešte neozvalo, takže sa tam neplánujem odvážiť ani v budúcnosti… Aj bez motorky sa tu dá samozrejme fungovať, taký kôň, tiež nie je na zahodenie, veď aj ten je tu súčasťou cestnej premávky, ale hlavne na dedinách, aby ste si nemysleli, že toto nema asi od toho článku o Papue moc ďaleko… Funguje tu samozrejme aj mestská doprava takzvaná "ankot", len na trošku inom princípe ako u nás. Nekúpite na ne lístky, ani mesačníky ani čipové karty, niekedy sa cítim ako v americkom filme, iba zamávam, autičko sa pristaví (je to taka dodávečka pre 12 ľudí), zaplatím až keď vystúpim. V každom meste to funguje inak, niektoré majú jednotnú sumu, či idete iba kúsok, alebo až na konečnú. Každá jedna ankotka má svoj smer od A po B, smer zistite podľa farby, alebo skratky písmenok a zastavujú keď niekto chce nastúpiť, alebo vystúpiť teda hoci kedy, žiadne fixné zastávky. Dnes som bola rada, že tu žijem, lebo takéto niečo by sa mi u nás asi nepodarilo, pred pár dňami som sa vrátila z domoviny a doniesla som si kopec veci na sadenie a k tomu aby som si ich tu vysadila som samozrejme potrebovala zeminu tak som išla na trh s kvetmi, kde predavaju kvety také ako u nás, len v trošku väčších veľkostiach, z niektorých sú tu dokonca niekoľkometrové stromy :D ale späť k trhu s kvetmi, lebo ten je od môjho bydliska dosť ďaleko a keďže som momentálne bez motorky iná možnosť ako ísť ankotkou nebola, problém je, že moja lokalita nespadá do ich smeru jazdy tak som musela ísť trošku pešo, aby som mohla zamávať na tu správnu, po ceste z trhu, s niekoľkokilovou zeminou, som sa "tešila" na spiatočnú cestu domov pešky, nakoniec sa to všetko zvrtlo a keď som nastúpila do maličkej dodávky, kde okrem šoféra som bola až ja, spýtala som sa ho, koľko by ma stálo, keby ma zaviezol priamo domov a on mi dal takú cenu, pri ktorej by ma aj taxik vyšiel lacnejsie, skúšal no, lebo biely sú poďla väčšiny Indonézanov boháči, tak si niekedy pýtajú viac, samozrejme som dala cenu na tretinu a bol spokojný aj on aj ja.